Seznamte se: Pavol Juráš 2.část

Proč píšete baletní panorama na Opeře plus ? 

Nápad sa zrodil u šéfredaktora Opery plus Víta Dvořáka, ktorý túžil mať pendant k panoráme opernej. Tak som súhlasil. I keď som si tým znepriatelil mnohých šéfov i umelcov. Dokonca som dostal anonymy, či výhražné  emaily. Ale Tarkovskij povedal, že „krása je symbolom pravdy“. Na západe som zistil, že veľkí umelci sú pokorní a otvorení dialógu, nemusíte im stále gratulovať či sa pretvarovať len preto, že vystupujú v prenosoch na Arte či majú slávne ceny. Ich tanec je krásny a tým i pravdivý. Ak sa chceme niečo v živote naučiť, musíme byť k sebe úprimní. Samozrejme aj ja sa môžem niekedy mýliť, ale nepíšem útočný, osočovací článok, ktorý niekomu zničí život či kariéru. Ja len vo výkonoch umelcov od choreografa cez výtvarníkov a tanečníkov hľadám odpovede na otázky, ktoré ma znepokojujú, keď sledujem ich predstavenie. Oni sami tým, že umenie vytvárajú či vystupujú, tieto otázky nastoľujú. Takže ja na ne hľadám len odpovede, snažím sa im porozumieť. Niekedy sa s nimi trápim, inokedy radujem. A keď opona padne a oni doma premýšľajú o tom, čo sa im nepodarilo a doznieva v nich predstavenie, robím to isté a premýšľam.

A keďže v Česku absentuje baletná kritika, ktorá sa obmedzuje na vety “pani bola lyrická, romantická,“, alebo „pán X.Y. zaujal“ a podobne, rozhodol som sa, že to skúsim. Škoda, že už nepíše viac napríklad Jana Hošková, ktorá má obrovský rozhľad a jej články „Ako sa v Česku baletilo“ v časopise Harmonie sú úžasné. Navyše si nemyslím, že je celkom normálne, že o balete sa skoro vôbec nepíše. A keďže internet nie je limitovaný finančne ako vydávanie tlačených periodík, poskytuje možnosť k rozhovorom, analýzam, štúdiám, nekonvenčnému písaniu. A samozrejme má čitateľ skvelú možnosť, že za operu plus neplatí. Keď ma Jurášove dlhé analýzy obťažujú, nemusím na ne klikať. Keď ale utratím 19 Kč za noviny a čakám, že tam bude niečo o gala, fotka Dárie Klimentovej, že má v Prahe majstrovské kurzy a miesto toho sú tam nálepky mačiek, tri strany o neúspechoch českých športovcov, do toho tri strany Sobotku, Zemana a niekoľko atentátov a bômb,  som prirodzene rozladený.

 

Jaký máte názor na baletní přenosy v kině ? 

Balet v kine je skvelá vec, podobne ako prenosy opier či činohier z Londýna. Skvelé sú tiež livestream prenosy veľkých baletných súborov na webe. Všetko, čo môžeme vidieť je skvelé. V tejto dobe si nemôže divák dovoliť vziať si voľno, platiť naozaj drahý lístok, aby videl predstavenie. Takže keď inscenácia, možno aj nepodarená dôjde k divákovi, je to predsa skvelé. Alebo ma irituje v danom momente, že kamerou zaberajú to čo ja nechcem vidieť, a úplne inú postavu v tej chvíli chcem vidieť, pretože ma zaujíma jej reakcia. Je naopak škoda, že sa žiadne české divadlo nerozhodlo niečo podobné urobiť na svojich webových stránkach. Všeobecne prezentácia v spotoch či videách making off zaostáva za tým, čo dnes dokážu s kamerou, webom a softwarom na strih pätnásťročné deti.

 

Kdyby jste byl šéfem baletu v Praze, jaké 3 věci byste v první řadě změnil ? 

Šéfom by som nechcel byť a našťastie ani nebudem. A keďže ma nútite k takej jasnej odpovedi, poviem to úprimne. Neobnovil by som zmluvy polovici pánskeho corps de ballet, ktorý je napríklad oproti málo vzdialeným Drážďanom veľmi slabý, zrušil by som ten škandálne vysoký počet baletných majstrov a radšej by som našporil, aby na týždeň prišiel pedagóg z Viedne, Mníchova či Drážďan. A vzhľadom k tomu, že zlúčením vznikol mega súbor, z ktorého jedna tretina vôbec netancuje pretože repertoár nemá také obrovské tituly, jednu štvrtinu by som prepustil a za tie peniaze tým, ktorí pracujú a vyberajú si ich choreografi na castingoch do svojich premiér, by som zväčšil plat. A nepozýval by som do Prahy choreografov, ktorých by na západe hnali. V pomere k počtu premiér, je to bohužiaľ príliš veľký počet „prúšvihov“. Takže to skóre nie je moc dobré.

 

 

Labutí jezero - Šípková Růženka - Louskáček , jaké představení je Vám nejbližší ( máte ho rád ) a proč ? 

To samozrejme, tak ako v predchádzajúcich témach, súvisí s konkrétnou inscenáciou. Samozrejme keď opomeniem pôvodne čisté inscenácie Petipu, ktoré však za tých viac než sto rokov dosiahli mnoho zmien a dohľadať sa pravdy je nielen ťažké, ale nemožné. Však len Luskáčik v Rusku dospel k mnohým úpravám, ktoré sú akceptované od Vajnonena, Gorského a ďalších veľkých tvorcov, ktorí niečo pridali či ubrali. Uvediem príklad. Labutie jazero od Nurejeva je úžasné svojim sýtym tanečným slohom, ktorý Nurejev dokázal. Jeho cit pre tanec, to, že musím zatancovať či choreografovať každý takt hudby, je dych berúci. V dokonalej interpretácii je to v dobrom zmysle umelecké šialenstvo. Labutie jazero Neumeiera je dokonalý príbeh, fascinujúci dejový balet, kde transkripcia funguje dokonale, nie je tam jediné dramaturgicky slabé miesto. Taký príbeh sa diváka dotýka, pretože je mu bližší ako rozprávka. Labutie jazero od Matthewa Bourna bolo pred rokmi super, podobne dramaturgicky vystavaný „nový“ príbeh, libreto, strhujúce choreografické väzby, veľmi náročná a vizuálne sugestívna inscenácia. Labutie jazero Graema Murphyho má podobne ako tie dva úžasný príbeh, opäť úplne nový, nič nie je odkopírované či už videné. Tanečné prvky sú virtuózne. A keďže je, tak ako tí uvedení predtým, veľký divadelník s veľkou imagináciou, ja ako divák mám úplne slastný pocit, že neviem, čo bude s čiernou labuťou, keďže druhé dejstvo sa odohráva v blázinci. A to napätie, že sledujem neznámy príbeh, ktorý by mal v dejovej línii ísť tak a tak, je očarujúce. To je divadlo. Labutie jazero Stephana Thossa je úžasné tancovanie, choreografia, ktorá vychádza z hudby a k nej kladie možné výklady. A to je len labutie jazero. Ako si mám z toho vybrať? A čo potom Spiaca krásavica či Luskáčik? To mi musíte poradiť. Ale Labutie jazero je s ohľadom na libreto top. Príbeh akokoľvek rozprávkový je podobný Rusalke. Má až príliš bolestných paralel s reálnym životom. Veľká láska, zrada a trest. Stále nechápem, že taká veľká ruská kultúra, s takou  sladkobôľnou dušou, melanchóliou, zmyslom pre „trest“, uvádza tento balet s happy endom. Nech už je v tom akékoľvek kúzlo, Princ Odettu zradil. Podobne ako Princ Rusalku. A aj keď slzy či láska Odetty chcú princa zachrániť, môžu síce poraziť kúzlo čarodeja, ale nemôžu predsa zmazať tento ľudský skrat. Celkom rád by som si o tom pohovoril s Ďagilevom či Nižinským.

 

Měl by být balet komerční záležitostí, aby přitáhnul větší pozornost ? Proč ? 

To by ste mi museli najprv vysvetliť, čo je to komerčná záležitosť.  Vezmite si len self promo súborov v Česku. Väčšina webových stránok čo sa týka grafiky i obsahu je strašná. O prehľadnosti a pravidlách mediálnej komunikácie ani nehovorím. Okrem dvoch,  troch mien nie v Česku nikto schopný balet ani vyfotiť. Ktoré divadlo má na webe rozhovor s choreografom? Scénické návrhy, zaujímavé fotky zo skúšok? Súťaž o vstupenky, predpremiérovú besedu s tvorcami, lektorské úvody, program, kde sa divák dočíta okrem obsahu aj niečo inšpiratívne? O úrovni tých vitrín na budovách, ktoré vyzerajú horšie ako socialistické nástenky ani nehovorím. V tom dávajú na frak kamenným divadlám súbory ako DekkaDancers, 420PEOPLE, pretože tí hospodária so svojimi peniazmi a chovajú sa ako zodpovední hospodári. Tí, čo majú „erárny“ rozpočet, myslím šéfovia, tým je to jedno. Veď to pokryje dotácia, načo bojovať a lámať si hlavu s propagáciou. No a čo je tá vaša komercia? Na Festivale Zlatá Praha je dva dni choreograf John Neumeier, opýtajte sa tímu z festivalu, ktoré médiá prejavili záujem o rozhovor. Blamáž. Koľko česká televízia nafilmovala baletných predstavení z českých divadiel? A čo je komerčné? Že tanečníci budú robiť módne prehliadky na pražskom fashion week? Keď si tým prilepšia k platu, prečo nie. Ale kto z tých celebrít pôjde na balet len preto, že medzi kolekciou pani ZY tancovali v spodnej bielizni členovia baletu? Pokiaľ zodpovední pracovníci nezačnú od základu budovať kvalitný web, prezentáciu svojho divadla, väčšia pozornosť nebude. A pokiaľ sa nevychová i publikum, tiež nie. A pokiaľ šéfovia nebudú hľadať kvalitu, ale nejakú umeleckú skratku, ľahšiu cestu a budú len horekovať na financie, že na svetových či európskych choreografov nemáme a budú divákom ponúkať to, čo doteraz, tak možno si ľudia za tie peniaze radšej kúpia DVD, či pôjdu na balet do kina alebo do Mníchova.

 

Proč se o balet zajímáte ?

Jednoznačne kvôli tanečníkom. S tanečníkmi som často pracoval a pracujem a vážim si ich pracovitosť a drinu. Ich totálne fyzické nasadenie. To, ako si vlastne svojou prácou ničia telo. A myslím, že je správne, aby si dal niekto aspoň tú námahu a urobil s nimi rozhovor, alebo pripomenul, že existuje nejaký Slavický v Mníchove, nejaký Pokorný v NDT. Bez toho, aby som sa nejako chválil, za tých pár desiatok dielov panorámy som urobil toľko rozhovorov, že to nemá obdobu. Každý si to môže vyhľadať. A to je aj dôvod, prečo sa s tým trápim a venujem tomu svoj čas i energiu, ktorú mi nikto nevráti ani nezaplatí. Tanečníci majú totiž tú nevýhodu oproti ostatným umelcom, ako hovoril Ingmar Bergman o práci režiséra, že ten môže hercov ničiť, môže si z nich robiť srandu, či ich prácu sabotovať. Môže ich dať napospas svojej vôli i svojim chybám. A bohužiaľ v Česku to platí obzvlášť. Pretože len skutočne málo choreografov tvorí tanečníkom na telo. Či dokonca rozumejú zákonitostiam choreografie. A rovnako ako české divadlo ovláda mafia privilegovaných, tak je to aj v balete a tanci, od šéfov, choreografov, zamestnávateľov, až po granty. Zoberte si Cenu Thálie. Každý, kto len trochu baletu rozumie, sa nikdy neprestane podivovať nad tým, ako vedľa seba môžu byť nominovaní umelci, ktorí zatancujú Odettu / Odiliu, Giselle či Basilia a umelci, ktorí zatancujú rolu v modernom balete( i označenie moderný je pochybné). Navyše aj tam je veľký rozdiel, ak niekto zatancuje balet Forsytha, alebo balet (a schválne nebudem menovať) choreografov domácej proveniencie. Od doby čo zanikol Philip Morris Ballet Flower Award, žiadna z tanečných organizácií či snemov nebola schopná vytvoriť nejakú objektívnu cenu, ktorá by bola schopná zhodnotiť tanečníkov či choreografické počiny. Tanečníci vedia moc dobre, ako sa chovajú ich predstavení, aké honoráre si dávajú, ako hospodária s peniazmi určenými na vznik novej živej kultúry, nových predstavení. Vedia, akí tvorcovia u nich pripravujú nové balety, koľko ich šéfovia odpracujú hodín, aké aspoň elementárne základné podmienky im vytvoria. Koľko súborov v Česku má fyzioterapeuta, maséra, posilňovňu? Koľko tanečníkov dostáva od zamestnávateľa aspoň lístky na plávanie? V koľkých divadlách technici pokladajú pred predstavením baletnú podlahu? Ako sa dodržuje pracovný poriadok, zákonník práce? V koľkých divadlách majú na fermane miesto rozpísaných skúšok napísané pre istotu „všetci“? Tanečníci vedia, koľko sa preinvestuje na honoráre, koľko sa utratí za nezmyselné kostýmy, ktoré sa po generálke zrušia, pretože sa v nich nedá tancovať  a vedia najmä dámy, ako sa majú starať o špičky, lebo dostanú len jedny na pol roka. Takýchto skutočností by bol celý zoznam, ale je smutné, že krízu v divadlách zaviňujú hlavne tí, ktorí sú platení za to, aby umelci mali priestor a slobodu tvoriť, rozvíjať sa. A tanečníci nemajú žiadne zastanie. A tak i keď ich niekedy kritizujem, mali by si uvedomiť tí, čo to čítajú, že to nie je vina interpretov, ale tých, ktorí to dielo (ne)pripravili. Ako hovoril Václav Havel: dielo by malo byť múdrejšie ako jeho tvorca. Snáď sa toho dočkáme. Ale v tomto všetkom okolo nás je dôležité zachovať si humor. Humor je najdôležitejší. Zachovať si odstup. Vedomie, že ani prípadný úspech nič neznamená. Že ani prípadný veľký, ktorý platil dnes, už zajtra neplatí. Zase musíš začať celkom od začiatku. Však to poznáte veľmi dobre.